Naša cesta do Sudánu sa začala 10. marca skoro ráno. Z nočnej Bratislavy, kde ešte bolo pod nulou, sme sa odviezli do Viedne, a odtiaľ už letecky na trase Viedeň-Amsterdam-Nairobi. Keňské Nairobi je prestupnou stanicou pre viaceré africké krajiny. Odtiaľto sme aj my o dva dni mali odcestovať do Sudánu.

   Celú cestu som absolvoval vďaka pozvaniu Maroša Čaučíka a Erka-Hnutia kresťanských spoločenstiev detí. Ich Dobrá novina, známa v mnohých slovenských farnostiach, podporuje viaceré kresťanské diela v Sudáne - nemocnice, školy, stavby studní alebo solárnych zariadení na výrobu elektriny. A tiež jedno jezuitské dielo v meste Rumbek, ktoré som navštívil.  V krajine trápenej dlhoročnou vojnou, hladom; kde priemerný vek je len 42 rokov... je každá pomoc veľmi cenná.

   Nairobi nás privítalo teplotou 22 stupňov a ... po slovensky. Slovenky Daniela a Danica, ktoré sa tu striedali na misií, nás privítali, pohostili a porozprávali veľa zážitkov. Bolo príjemné stretnúť tu hneď na začiatku našich ľudí, ktorých srdce je zapálené pre Afriku. A to boli len prvé dve z viacerých Slovákov, ktorí tu pôsobia, ako lekári, technici alebo dobrovoľníci. Nech ich Pán Boh požehnáva, aj za nich všetkých sme slúžili sv. omše na našej ceste.

   V Nairobi sa mi podarilo krátko navštíviť centrálu Jezuitskej služby pre utečencov. Majú na starosti okolo 100 tisíc utečencov, v Keni, Somálsku, Sudáne a okolitých krajinách. Len utečenecký tábor v Kakume má 60 tisíc obyvateľov. Neuveriteľné číslo – jedno veľké slovenské mesto. Problematika utečencov nie je neznáma ani nám na Slovensku, veď mnohí ľudia už utečenca stretli alebo o utečencoch aspoň počuli.

   Z Nairobi sme sa 12. marca skoro ráno vydali na Wilsonovo letisko a odtiaľ už letecky do južného Sudánu. Medzipristátie sme mali na bývalom vojenskom letisku v Lokichoggio, 5 kilometrov od hranice so Sudánom. Charakter krajiny už sa menil. Hornatú a zelenú Keňu začala striedať rovina a polopúšť. A predovšetkým teplota. Z 22 na 44 stupňov. Pred sebou sme mali týždeň 40 stupňových teplôt – z Bratislavy, kde bolo -5, za dva dni, citeľný rozdiel...

   V meste Rumbek, kde sme pristáli, je jezuitská komunita. Mesto so 100 tisíc obyvateľmi, kde ani jedna budova nemá viac ako jedno poschodie.. Rovina, ktorú si na Slovensku nevieme predstaviť. V jezuitskej komunite som našiel štyroch jezuitov – dvoch z Indie, Salvatora a Josepha, pátra Bernarda z Malty a teológa Titusa z Kene, ktorý tu bol na pastoračnej praxi, magisterke. Jezuiti tu majú na starosti niekoľko kostolov, učia v školách a slúžia sväté omše u sestier Matky Terezy. Tiež organizujú dielne na výučbu mladých technikov, pretože technické vzdelanie je v južnom Sudáne veľmi nedostatkové. Má ich na starosti páter Joseph a práve tieto dielne podporuje finančne naša Dobrá novina, za čo im patrí veľká vďaka.

 

  

V Rumbeku, u sestier Matky Terezy, som mal možnosť slúžiť aj sv. omšu, na sviatok sv. Jozefa. Bolo to veľmi milé, zvlášť preto, že predstavená je zo Slovenska, sestra Mariol Varholíková z Čadce. Sestry sa starajú naozaj pekne o zverenú misiu, majú na starosti chorých, matky s deťmi aj siroty. Zvlášť mi utkvelo v pamäti stretnutie s malomocnými, obraz, ktorý už v našich končinách poznáme len zo Sv. Písma. Tu je tento obraz stále aktuálny. Na svojej ceste v Sudáne som ich stretol ešte niekoľkokrát. Malomocenstvo sa dá liečiť – dôležité je, aby sa postihnutí čo najskôr dostali do rúk sestier, alebo lekárov.. A to je pri týchto vzdialených samotách, chýbajúcich cestách, alebo aj neznalosti zložité.

   Krajina nemá vybudované štruktúry, aké poznáme v Európe. Nemá elektrické siete, vodovody, kanalizáciu... Kto má možnosť, elektrinu si vyrába sám, z generátora alebo solárneho zariadenia a voda sa čerpá zo studní. Obraz žien, ktoré sa stretávajú pri studni a odtiaľ na hlave nesú vodu do svojich príbytkov, je tu bežný. Opäť obraz, ktorý si my vybavujeme len z Písma... Je to však súčasť ich života, ktorá je tu bežná.

   Väčším problémom je vojenské napätie. Krajina je zmiešaná, arabsko – afrikánska. Moslimský sever tvorí tri štvrtiny, a je vyspelejší kultúrne aj ekonomicky. Južný Sudán je afrikánsky, animistický a kresťanský, a je omnoho chudobnejší. Od 50. rokov je medzi severom a juhom napätie, občianska vojna si na juhu už vyžiadala skoro dva milióny mŕvych. A ešte väčšiu chudobu. V januári 2011 bude juh Sudánu hlasovať o svojej nezávislosti. Modlime sa, aby sa všetko vyvíjalo dobre a bez násilností.

   Pretože aj juh Sudánu sám potrebuje zmierenie. Sú tu časté kmeňové boje a prepady. Aj v čase, keď sme tu boli my, boli prepadnutí kňazi a sestry. Väčšinou sa jedná o lúpežné prepadnutia. Veľa ľudí je tu ozbrojených. Bol som pozrieť školu, ktorú kedysi založili jezuiti pri meste Maper. Bola na hranici dvoch kmeňov. Páter Salvatore chcel práve takto prispieť k dobrým vzťahom medzi oboma kmeňmi, tak, že ich deti budú chodiť do spoločnej školy. Došlo však k násilnostiam aj krviprelievaniu, boli stovky obetí... Kmene opustili územie a škola ostala prázdna.. Aj to je obraz, ako veľmi potrebuje táto krajina Kristov pokoj a hľadanie zmierenia a odpustenia.

   Chcem touto cestou popriať veľa Božieho požehnania tým, s ktorými som absolvoval túto cestu: Marošovi Čaučíkovi z Erka, Janovi Rusnákovi, ktorý pôsobí v Rumbeku, a Norbertovi Demmelbauerovi z Rakúska. A tiež všetkým, ktorých som na tejto ceste stretol, našich slovenských lekárov, a našu bývalú kostolníčku Gitku Kačányiovú, ktorá pôsobí v nemocnici v meste Nyamlell už tretí rok. A predovšetkým všetkých veriacich na Slovensku, ktorí prostredníctvom Dobrej noviny podporujú diela pomoci v južnom Sudáne.