|
V priestoroch Domu jezuitov v Košiciach počas adventu 2009 bola inštalovaná zaujímavá výstava ikon z dielne sv. Lukáša v Krakowe pod názvom:
IKONA – POSVÄTNÝ PRIESTOR Ikony z dielne sv. Lukáša v Krakowe
Ikona nie je obyčajným obrazom s náboženskou tématikou. Je umeleckým dielom, zrodeným v modlitbe a nosiacim v sebe symboliku vypracovanú stovkami pokolení umelcov. Stojí to za to, hoci iba na chvíľku sa ponoriť do ich tajomného a nepochopiteľného sveta a spoznať ich podstatnú, najhlbšiu - duchovnú stránku. Tvorcovia ikon často hovoria o "písaní" obrazu, nie o maľovaní. Ikona je totiž - ako píše Jim Forest - teológiou, vyjadrenou čiarami a farbou. Vznikla v prostredí východného, apofaticky zameraného kresťanstva. Túto apofatiu, teda tvrdenie, že nemôžeme veľa povedať o Bohu naším ohraničeným, ľudským jazykom, a že čokoľvek o Ňom povieme, bude skôr nepodobnosťou než podobnosťou, je výrazne vidieť v ikonografii. Ikony sú skôr strohé, chladné, zdržanlivé, statické. Tvary a siluety postáv, zobrazené v predlohe, nezobrazujú ich city. Každá čiarka a každá farba použitá v ikone je podriadená tajomstvu, o ktorom má obraz vypovedať. Ikony musia byť bránami, ktoré vedú k modlitbe. Vždy anonymný autor ikony je akoby autorom mapy, ktorá nám má pomôcť uberať sa správnym smerom. Píše viac farbami a tvarom, počítajúc s tým, že vyvolajú záchvevy našej duše, že nás podnietia a otvoria pre mystické, pre Božiu skutočnosť, že nám pomôžu dobre a s istotou kráčať našou cestou do nebeského kráľovstva. Hľadiac na ikony teológovia komentovali a tiež postulovali nie pôvab obrazu, ale neviditeľnú krásu, akú obrazy mali stelesňovať stálym, nemenným jazykom ako slová Biblie, zvučnú symboliku, teologickú hĺbku a čistotu, ktorú chránili kánony. Pre maliarov ikon ukazovateľmi smeru boli veľkolepé vzory, vytvárané mnohokrát v priebehu dejín, príručky a šablóny, ktoré im pomáhali v práci - grécke hermeneje, slovanské podlinniky - a taktiež majtri uvádzajúci do tajomstva svojej práce. Vzormi ikon, prezentovaných na výstave, boli ikony, pochádzajúce z rôznych epoch a centier maliarstva; grécke, taliansko - krétske, ruské a dokonca domáce, karpatské. Ikonopisci, zahľadení na ikony, dávali prednosť osobnému nanášaniu štetcom na svoje dosky rôznorodých štylistických vzorov. Obdarili ich leskom zlata a náterom zaclonili vlastné znamenie. Diskrétne, ale tiež ovplyvnené kanonizovanou disciplínou, ale nesignované. Naopak, označili všetky ikony, v zhode so zvykom, nápismi gréckymi a cirkevnostaroslovanskými, ktoré takto potvrdzujú pravdivosť obrazov a chvália vyobrazených, opakujúc pieseň Žalmistu a vyjadrujúc Božie meno „vnútri jej odevom sú zlaté tkanivá“ (Ž 45,14). |
